Krátky druhý život Bree Tannerovej - 1.časť (2.časti)

21. července 2010 v 22:35 |  Knihy - all
Krátky druhý život Bree Tannerovej
Zbadala som. Ako sa jeho telo mení.
Prikrčil sa nižšie k streche, jednou rukou sa
zachytil okraja. Všetko jeho podivné
priateľstvo vyprchalo, stal sa z neho lovec.
Takýto prístup chápem a neprekáža mi,
pretože ho dobre poznám.

Vypla som mozog. Nastal čas loviť. Zhlboka
som sa nadýchala, nasala som vôňu krvi
kolujúcej v ľuďoch podo mnou. Neboli to
jediní ľudia v okolí, ale boli najbližšie. Ešte
skôr ako vdýchnete vôňu svojej koristi,
musíte sa rozhodnúť, koho budete loviť.

Teraz je už neskoro vyberať.
Z malého predajného automatu na mňa zasvietil nadpis novinového článku: SEATTLE V OHROZENÍ - POĆET MŔTVYCH STÚPA. Tak tento som ešte nevidela. Nejaký kolportér práve doplnil nové vydanie. Má šťastie, že už nie je nikde nablízku.
Paráda. Riley zase vybuchne. Musím si dať pozor, aby som nebola na dosah, keď tieto noviny uvidí. Nech odtrhne ruku niekomu inému.
Stála som v tieni na rohu ošarpanej trojposchodovej budovy, snažila som sa vyzerať nenápadne a čakala som, kým sa ostatní nejako rozhodnú. Nechcela som sa nikomu pozrieť do očí, tak som radšej zízala do steny. Na prízemí budovy býval obchod s hudbou, ktorý už dávno zatvorili; okná výkladov, vydané napospas počasiu a pouličnému násiliu, boli teraz vyplnené preglejkou. Hore sa nachádzali byty - zrejme prázdne, keďže sa z nich neozývali zvuky, aké bežne vydávajú spiaci ľudia. Neprekvapilo ma to - zdalo sa, že túto budovu zvalí aj silnejší vietor. Domy na druhej strane úzkej tmavej uličky vyzerali rovnako zničené.
Bežná nočná scenéria v meste.
Nechcela som sa ozvať a pritiahnuť tak na seba pozornosť, len keby sa už konečne nejako rozhodli. Som fakt smädná a je mi jedno, či pôjdeme doprava, doľava alebo po strechách. Chcem iba nájsť zopár nešťastníkov, ktorým nestihne ani prebehnúť hlavou, že sa ocitli v zlom čase na zlom mieste.
Bohužiaľ, dnes v noci ma Riley poslal von s dvoma najnemožnejšími upírmi, akí kedy existovali. Ako keby mu bolo úplne ukradnuté, v akých zostavách nás posiela na lov. A zjavne ho vôbec nežerie, že keď pošle spolu von nesprávnych ľudí, o to menej sa ich vráti domov. Dnes som skončila s Kevinom a jedným blondiakom, ani neviem, ako sa volá. Obaja patria k Raoulovmu gangu, takže je nad slnko jasnejšie, že sú to debili. A nebezpeční. Ale teraz hlavne debili.
Namiesto toho, aby povedali, ktorým smerom sa vydáme na lov, sa zrazu pustili do hádky, ktorý z ich milovaných superhrdinov by bol lepším lovcom. Ten blondiak bez mena práve predvádzal Spidermana; zľahka vybehol po tehlovej stene v uličke a pohmkával si pritom ústrednú melódiu kresleného seriálu. Znechutene som si povzdychla. Pôjdeme dnes vôbec na lov?
Zaujal ma nepatrný pohyb naľavo odo mňa. Bol to Diego, ďalší ktorého Riley poslal von s touto skupinkou. Neviem o ňom veľa, iba že je starší ako väčšina z nás. Rileyho pravá ruka, tak mu hovoria. Aj tak ho nemám rada i nič radšej ako tých druhých magorov.
Diego sa na mňa pozeral. Určite počul, ako som si vzdychla. Odvrátila som zrak.
Nevystrkuj hlavu a zavri klapačku - iba tak sa dalo Rileyho bande prežiť.
"Spiderman bol len urevaný chudák," zvolal Kevin na blondiaka. "Ukážem ti, ako loví pravý superhrdina." Zaškeril sa. Vo svetle pouličnej lampy sa mu zaleskli zuby.
Kevin skočil do stredu cesty práve vo chvíli, keď na ňu zabočilo auto a reflektory modrobielou žiarou osvietili rozpukanú vozovku. Napol svaly na rozpažených rukách a potom ich pomaly spojil, ako keď sa predvádza profesionálny zápasník. Auto išlo rovno naňho, zrejme čakalo, že uhne, ako by uhol každý normálny človek. Ako by mal aj on.
"Hulk sa hnevať!" zreval Kevin. "Hulk... ROZBIŤ!"
Skočil dopredu k autu, ktoré nestihlo ani zabrzdiť, schmatol ho za predný nárazník a prehodil si ho ponad hlavu, takže za škrípania ohýbaného kovu a rozbitého skla dopadlo na cestu hore kolesami. Žena vo vnútri sa rozkričala.
"Ach bože," vzdychol si Diego a zavrtel hlavou. Bol pekný, mal husté tmavé kučeravé vlasy, veľké oči a fakt plné pery, no na druhej strane, kto z nás nie je pekný? Dokonca aj Kevin a ostatní Raoulovi magori sú pekní. "Kevin, máme sa správať nenápadne. Riley vravel..."
"Riley vravel!" zopakoval Kevin piskľavým hláskom. "Diego, vzmuž sa. Riley tu nie je."
Kevin preskočil prevrátenú hondu a vyrazil okienko na strane vodiča, ktoré zostalo až do tej chvíle akoby zázrakom nedotknuté. Cez rozbité sklo a spľasnutý airbag sa natiahol po šoférku.
Otočila som sa mu chrbtom a zadržala som dych, silou-mocou som sa snažila udržať si zdravý rozum.
Nemohla som sa pozerať, ako sa Kevin napcháva. Na to som príliš vyprahnutá, a naozaj nemám chuť pobiť sa s ním. Fakt netúžim ocitnúť sa na Raoulovej čiernej listine.
Blondiak s tým nemal problém. Odrazil sa od tehiel hore na stene a zľahka pristál za mnou. Počula som, ako na seba s Kevinom vrčia, potom sa ozval vlhký zvuk trhania a žanine výkriky utíchli. Zrejme ju roztrhli napoly.
Radšej som na to nemyslela. No spoza chrbta som cítila o teplo, počula som kvapkanie, a hoci som nedýchala, hrdlo ma neskutočne bolelo.
"Ja padám," začula som Diegovu poznámku.
Vopchal sa do štrbiny medzi tmavými budovami a ja som mu bola hneď v pätách. ak odtiaľto rýchlo nevypadnem, začnem sa s Raoulovými gašparmi naťahovať o telo, v ktorom už aj tak neostalo bohviekoľko krvi. A v takom prípade sa možno práve ja nevrátim domov.
Uf, ako ma to hrdlo páli. Zaťala som zuby, aby som nevykríkla od bolesti.
Diego vyrazil cez vedľajšiu uličku plnú smetí a potom - keď dorazil až na jej slepý koniec - hore po stene. Zaprela som prsty do štrbín medzi tehlami a vytiahla som sa hore za ním.
Na streche Diego vyštartoval naplno, zľahka preskakoval po stenách smerom k mihotavým svetlám, zrkadliacim sa na vode prieplavu. Držala som sa blízko pri ňom. Bola som od neho mladšia a teda silnejšia - ešteže sme mladší silnejší, inak by sme v Rileyho dome neprežili ani týždeň. Poľahky by som ho predbehla, ale chcela som vedieť, kam má namierené, a nechcela som ho mať za sebou.
Diego sa hnal celé kilometre; boli sme už takmer v priemyselných dokoch. Počula som, ako si šomre popod nos.
"Idioti! Riley nám asi nedáva pokyny len tak pre nič za nič. Ale napríklad pre vlastnú ochranu. Naozaj nemajú ani toľko zdravého rozumu, čo by sa za necht vošlo?"
"Hej," zvolala som. "Pôjdeme na lov ešte dnes? Mám hrdlo ako v plameňoch."
Diego pristál na okraji širokej strechy nejakej fabriky a zvrtol sa ku mne. Ja som na obranu uskočila o pár metrov späť, ale očividne sa na mňa nechystal agresívne vrhnúť.
"Hej," povedal. "Len som sa chcel dostať trochu ďalej od tých dvoch šialencov."
Priateľsky sa na mňa usmial aj ja som naňho vyvalila oči.
Tento Diego je úplne iný ako ostatní. Je taký... asi by sa dalo povedať pokojný. Normálny. Nie normálny teraz, ale predtým. Jeho červené oči sú tmavšie ako moje. Asi už takto žije nejakú chvíľu, ako som počula.
Z ulice pod nami sa ozývali nočné zvuky chudobnejšej štvrte Seattlu. Zopár aút, hudba s dunivými basmi, zopár ľudí, kráčajúcich rýchlym, nervóznym krokom, kdesi obďaleč si falošne pospevovali nejaký opitý povaľač.
"Ty si Bree, však?" opýtal sa ma Diego. "Jedna z tých zelenáčov." To sa mi nepáčilo. Že zelenáč. No čo už. "Hej, som Bree. Ale neprišla som s tou poslednou skupinou. Mám už skoro tri mesiace."
"Na tri mesiace si teda šikovná," povedal. "Len málokto by dokázal takto
odísť od tej nehody." Povedal to ako kompliment, ako keby som ho naozaj nadchla.
"Nechcela som sa zapliesť s Raoulovými exotmi."
Prikývol. "Amen, sestra. Tí magori sú fakt otrasní.
Čudný. Diego je čudný. Hovoril, ako keby sa proste s niekým normálne bavil. Bez nepriateľského tónu, bez podozrenia. Ako keby ani nerozmýšľal nad tým, aké ľahké alebo ťažké by bolo zabiť ma hneď teraz.
Proste sa so mnou iba rozprával.
"Ako dlho si už
s Rileym?" opýtala som sa zvedavo.
"Už to bude jedenásť mesiacov."
"Teda! Si starší ako Raoul."
Diego prevrátil oči a odpľul jed na kraj budovy. "Hej, pamätám si, ako Riley priviedol tú čvargu. Odvtedy ide všetko dolu vodou."
Chvíľu som bola ticho, rozmýšľala som, či sú preňho všetci mladí od neho iba čvarga. Niežeby mi na tom záležalo. Už ma nezaujíma, čo si ľudia myslia. Nemusí. Ako povedal Riley, teraz som boh. Som silnejšia, rýchlejšia, dokonalejšia. Na nikom inom nezáleží. Vtom Diego potichučky zahvízdal.
"A je to tu. Chcelo to len trochu pohnúť rozumom a počkať." Ukázal dolu na druhú stranu ulice.
Chlapík, takmer ukrytý v rohu fialovočiernej uličky, nadával nejakej žene a fackoval ju, zatiaľ čo druhá žena sa mlčky prizerala. Podľa ich oblečenia som usúdila, že je to pasák a jeho dve pracovníčky.
Takto nám to vravel Riley. Lovte odpad. Vyberajte si ľudí, ktorí nebudú nikomu chýbať, takých, ktorí sa nevracajú domov k milujúcej rodine, ľudí ktorých nikto nenahlási ako nezvestných.
On si nás vybral presne rovnako. Potrava aj bohovia, oboje pochádzajú zo smetiska.
Na rozdiel od iných ja stále robím to, čo mi povedal Riley. Niežeby som ho mala rada. Ten pocit je dávno preč. Ale preto, že to, čo nám povedal, má logiku. Aký by malo zmysel upozorňovať na skutočnosť, že partia mladých upírov si zabrala Seattle ako svoje lovisko? Ako by nám to mohlo pomôcť?
Na upírov som nikdy neverila, až kým som sa nestala jedným z nich. Takže ak zvyšok sveta neverí na upírov, tak ostatní upíri určite lovia šikovne, tak, ako nás učil Riley. Pravdepodobne na to majú dobré dôvody.
A ako povedal Diego, pri šikovnom love stačí trochu pohnúť rozumom a chvíľku počkať.
Jasné, že sme všetci už veľakrát spravili chybu; Riley si o nej prečíta v novinách a potom nadáva a kričí a rozbíja všetko okolo seba - ako Raoulovu obľúbenú zostavu s videohrami. Potom sa naštve Raoul, zoberie si niekoho bokom a upáli ho. To dopáli Rileyho, ktorý spraví raziu a zabaví všetky zapaľovače a zápalky. Toto sa párkrát zopakuje a zrazu Riley privedie domov ďalšiu zbierku upirizovaných nepotrebných deciek, aby nahradili straty. A tak to ide stále dokola.
Diego sa nadýchol nosom - dlhým, hlbokým nádychom - a ja som zbadala, ako sa je telo mení. Prikrčil sa nižšie a streche, jednou rukou sa zachytil okraja. Všetko jeho podivné priateľstvo vyprchalo, stal sa z neho lovec.
Rakýto prístup chápem a neprekáža mi, pretože ho dobre poznám.
Vypla som mozog. Nastal čas loviť. Zhlboka som sa nadýchla, nasala som vôňu krvi kolujúcej v ľuďoch podo mnou. Neboli to jediní ľudia v okolí, ale boli nižšie. Ešte skôr ako vdýchnete vôňu svojej koristi, musíte sa rozhodnúť, koho budete loviť. Teraz je už neskoro vyberať. 
  
ZDROJ: Kamarát
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Leila Leila | 31. ledna 2011 v 14:02 | Reagovat

mohla by tu biť cela kniha

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama