Búrlivé výšiny - 2. kapitola

21. července 2010 v 22:41 |  Knihy - all
Včera popoludní sa spustila hmla a schladilo sa. Rozhodol som sa, že strávim čas pri ohni vo svojej pracovni a nebudem sa brodiť šedivníkom a blatom na Búrlivé výšiny. Ale po obede ( obedujem totiž medzi dvanástou a jednou, lebo moja domáca, postaršia matróna, ktorú som zdedil aj s domom, nevedela, alebo nechcela pochopiť moju prosbu, že by som rád jedával o piatej), teda po obede, keď som s tým lenivým zámerom vystúpil hore schodmi a vkročil do izby, videl som tam slúžku, ako kľačí uprostred metiel a uhliakov, plných popola, zadúša oheň a rozviruje strašné kúdoly prachu. To ma vyhnalo. Zobral som si klobúk a po štvormíľovej chôdzi som došiel k vrátkam Heathcliffovej záhrady práve včas, aby som ušiel pred prvými veľkými vločkami snehovej metelice. Zem toho holého kopca bola zamrznutá a ostrý vzduch mi prenikol až do kostí, len ma tak drgľovalo. Nevedel som odopäť reťaz, preto som preskočil dnu, prebehol som po dláždenom chodníku, lemovanom roztratenými egrešovými kríkmi, a klepal som na dvere, aby ma pustili, ale márne, hoci mi už brneli hánky a psy sa rozštekali. !Odroni jedni!" zahrešil som v duchu, "za také chrapúnstvo a nepohostinnosť by ste zaslúžili, aby vás ľudia naveky vyobcovali. Aspoň cez deň by som nezatváral dvere na závoru. Ale nech, nedbám - ja sa dostanem dnu!"

Rozhodne som chytil kľučku a začal som ňou prudko mykať. Z okrúhleho oblôčka stodoly sa vystrčila Jozefova kyslá tvár. "Čo tam stvárajú?" zavolal. "Gazda je v ovčinci. Ak s ním dačo chcú, zájdu okolo za dom." "A dnu nie je nik, aby mi otvoril ?" zavolal som. "Nik, iba panička, ale tá im neotvorí, môžu trieskať, koľko len chcú."

"Ale prečo, Jozef, Veď jej povedzte, kto som." "Kdeže! Ja s tým nič nechcem mať!" zašomral a hlava zmizla. Sneh sa už husto sypal. Chytil som kľučku, že skúsim znovu, a tu sa zo zadného dvora vynoril mládenec bez kabáta, s vidlami na pleci. Zavolal, aby som išiel za ním. Prešli sme cez práčovňu, dláždený dvorček, kde stála kôlňa na uhlie, pumpa a holubník, až sme sa dostali do veľkej, teplej, príjemnej izby, kde ma prijali minule. V miestnosti príjemne sálala žiara z obrovského ohňa, na ktorom plápolalo uhlie, rašelina a drevo, a pri stole, prichystanom na bohatú večeru, s potešením som uvidel "paničku" , osobu, o ktorej existencii som ani netušil. Uklonil som sa a čakal, že ma ponúkne, aby som si sadol. Dívala sa na mňa, opretá v kresle, ale ináč sa ani nehla a mlčala. "Aký nečas!" poznamenal som. " Mrzí ma, pani Heathcliffová, že som musel tak búchať, ale to je vina vašich lenivých sluhov. Mal som čo robiť, aby ma počuli."
Ani neotvorila ústa. Zízal som na ňu - a ona takisto: nespúšťala zo mňa studený, bezočivý pohľad, nanajvýš trápny a nepríjemný. "Sadnite si," povedal nevrlo mládenec. " Hneď tu bude." Poslúchol som ho. Odkašlal som si a zavolal hnusnú Juno, ktorej sa uráčilo pri tomto našom druhom stretnutí zašmrdkať chvostom, akože ma pozná. "Aké nádherné zviera!" poznamenal som zasa. "Mienite sa rozlúčiť s tými šteniatkami, pani Heathcliffová?" "Nie sú moje," odvrkla ľúbezne hostiteľka ešte odmietavejšie, ako by to urobil pán Heathcliff.

"Ach, tak vaši miláčikovia sú tamto?" pokračoval som sa obrátil som sa k akémusi vankúšu v prítmí, kde som zbadal čosi ako mačky. "To by som si vybrala čudných miláčikov," utrúsila pohŕdavo. Nanešťastie to bola kopa zabitých králikov. Odkašlal som si, pomkol sa bližšie k ohnisku a zaparkoval svoju poznámku o hroznom večere. "Nemali ste chodiť von!" povedala, vstala a načiahla sa za dvoma pomaľovanými plechovičkami na rímse kozuba. Predtým sedela v tieni, až teraz som zreteľne videl jej celú postavu i tvár. Bolo to štíhle žieňa, ktoré len nedávno vyrástlo z dievčaťa. Mala obdivuhodnú postavu a takú ľúbeznú tváričku s jemnými, prekrásnymi črtami, akú sa mi ešte ani nepošťastilo vidieť. Na nežnú šiju jej splývali ľanové, až zlatisté prstence vlasov a oči by boli neodolateľné, keby prívetivo pozerali na svet; našťastie pre moje prístupné srdce vyjadrovali iba akési pohŕdanie či zúfalstvo, cit čudne neprirodzený, že by ho človek u nej nečakal. Plechovičky nemohla dočiahnuť; pohol som sa, že jej pomôžem, ale zahriakla ma ako skupáň, keď mu niekto chce pomôcť zratúvať zlatky.
"Netreba mi vašej pomoci," vyštekla, "zložím si ich sama."
"Prepáčte," poponáhľal som sa s odpoveďou.
"Pozval vás na čaj?" spýtala sa, keď si cez chutné čierne šaty uviazala zásteru a postavila sa nad čajník s lyžičkou čajových lístkov v ruke.
"Rád si vypijem šálku," odpovedal som.
"Pozval vás?" zopakovala.
"Nie," povedal som s úsmevom. "Stačí, keď ma pozvete vy." Čaj aj lyžičku hodila nazad a nadurdená si znovu sadla, čelo zmraštila a spodnú červenú gambu otrčila ako decko, keď sa chystá plakať.
Medzitým si mládenec na seba prehodil celkom obnosený kabátec, vztýčil sa pred blčiacim ohňom a úkosom na mňa zazeral, akoby medzi nami bola nejaká nesplatená krvná pomsta. Začal som pochybovať, či patrí k čeľadi alebo nie: oblečenie i reč mal hrubé a úplne mu chýbala povznesenosť zjavná u pána Heathcliffa i panej; husté hnedé kučeravé vlasy si nečesal ani nepestoval, bokombrady mu divo zarastali líca a ruky mal opálené, ako mávajú uvoľnene, takmer pyšne a nejavil chuť obsluhovať paniu domu. Kým mi chýbali jasné dôkazy o jeho postavení, videlo sa mi najrozumnejšie nevšímať si jeho čudné spôsoby a o päť minút ma Heathcliffov príchod do istej miery vyslobodil z nepríjemných rozpakov.
"Vidíte, pane, prišiel som, ako som sľúbil!" zvolal som a zatváril som sa veselo. "Bojím sa, že ma tá metelica prinúti zostať u vás dajakú polhodinku, ak ma môžete za ten čas prichýliť."
"Polhodinku?" zopakoval a oprašoval si zo šiat biele vločky. "Čudujem sa vám, že ste sa vybrali von práve do takej fujavice. Neviete, že v močarinách ľahko poblúdite? Aj ľudia, ktorí dobre poznajú tieto slatiny, často v tme a za takéhoto počasia zídu z cesty. A že by sa malo vyjasniť, o tom nemôže byť ani reči." "A čo keby ste mi dali za sprievodcu niekoho z čeľade? Do rána by zostal v Drozdove. Zaobídete sa bez jedného paholka, nie?"
"Nie, nezaobídem."
"Nie? Nuž, tak sa musím spoľahnúť na vlastnú šikovnosť."
"Hm!"
"Um!"
"Urobíte ten čaj?" ozval sa mládenec v obnosenom kabáte a divný pohľad pritom presunul zo mňa ma mladú paniu. "Aj on dostane?" spýtala sa Heathcliffa.
"Hej, ale nech je už hotový!" Odpoveď znela tak grobiansky, že ma to zarazilo. Tón jeho hlasu prezrádzal skutočne zlú povahu. Už som nemohol pokladať Heathcliffa za skvelého chlapíka. Keď sa pripraví skončili, pozval ma slovami: "No, pritiahnite si stoličku, pane." A všetci aj s tým mladým paholkom sme sa usadili okolo stola. Kým sme sa venovali jedlu, vládlo ponuré ticho.
Pokladal som za svoju povinnosť rozptýliť pochmúrnu náladu, ak som ju ja zapríčinil. Iste tu dennodenne nesedávajú takto ticho, ako zarezaní; aj keby to boli zlí ľudia, nemôžu celé dni na seba len gániť.
"To je zvláštne," začal som, kým mi nalievali druhú šálku, "to je zvláštne, ako niekedy zvyk ovplyvňuje naše záľuby a predstavy: mnohí by nepochodili, že možno šťastie žiť v takomto vyhnanstve, odrezaný od sveta, ako ste vy, pán Heathcliff. A predsa si trúfam povedať, že v kruhu svojej rodiny a s milou ženou, ktorá chráni váš domov a srdce..." - "S milou ženou!" prerušil ma a tvárou mu preletel takmer diabolský úškrn. "Kde je tá milá žena ?"
"Myslím pani Heathcliffovú, vašu manželku, pane." "Ach tak! Chcete povedať, že jej duch ako anjel strážca ochraňuje a bdie nad osudom Búrlivým výšin, aj keď nás jej telo už opustilo?" Bolo mi jasné, že som strelil capa, a skúšal som to napraviť. Mal som si uvedomiť, že pri takom veľkom vekovom rozdiele ťažko môžu byť manželmi. On mal okolo štyridsiatky, to je u mužov vek plnej životnej sily, keď sa zriedka opájajú ilúziou, že si ich dievčatá berú z lásky: týmto snom sa utešujeme až v rokoch staroby. Ona nevyzerala ani na sedemnásť. Vtom mi svitlo - ten ozembuch pri mne, ktorý pije čaj z misky a je chlieb neummitými rukami, bude asi jej manžel: Heathcliff mladší, pravdaže! Tak je to, keď niekto žije ako za živa pochovaný - zahodila sa s týmto grobianom, lebo ani netušila, že sú na svete lepší mládenci. Škoda-preškoda - len aby kvôli mne neoľutovala svoju voľbu! Tá posledná myšlienka môže vyzerať ako prejav márnomyseľnosti, ale nie je to tak. Môj sused mi pripadá skoro ako netvor a ja zo skúsenosti viem, že som dosť príťažlivý. "Pani Heathcliffová je moja nevesta," povedal pán Heathcliff, čím potvrdil môj predpoklad. Keď to hovoril , obrátil sa k nej s čudným výrazom - výrazom plným nenávisti - pravda, ak to už dávno nebola tak zvrtlo zmeravená maska, že duša cez ňu nemala možnosť prehovoriť ako u iných ľudí.
"Aha, už rozumiem. Tak vy ste šťastlivý pán milostivej víly," poznamenal som, obracajúc sa k susedovi. To bolo ešte horšie: mládenec očervenel, zaťal päste, akoby sa chystal na mňa vrhnúť na mňa vrhnúť. Ale hneď sa spamätal a rozhorčenie prekryl drsnou kliatbou, ktorú zašomral na moju adresu. Pravdaže som na ňu nereagoval. "Tie dohady vám nevychádzajú, pane," poznamenal môj hostiteľ, "ani jeden z nás nemá to šťastie mať za ženou vašu milostivú vílu: jej muž umrel. Povedal som, že je mojou nevestou, lebo bola vydatá za môjho syna, to je jasné."
"A tento mladý
muž..."
!Iste nie je môj syn."
Heathcliff sa znovu uškrnul, akoby to bola ktovieaká opovážlivosť pokladať ho za otca tohto ozembucha.
"Som Hareton Earnshaw," zavrčal mládenec, " a odporúčam vám, aby ste toto meno mali v úcte." "Neprejavil som nijakú neúctu," odpovedal som a v duchu som sa musel zasmiať, s akou dôstojnosťou sa predstavil. Zapichol do mňa pohľad a díval sa na mňa tak dlho, že sa mi odnechcelo jeho pohľad opätovať, aby som nedajbože nepodľahol pokušeniu vyfliaskať ho alebo nahlas prejaviť
svoje pobavenie. Pomaly ma premáhal pocit, že do kruhu tejto príjemnej rodinky akosi nepatrím. Skľúčenosť pochmúrnej atmosféry prevláda a príjemné teplo izby sa jej už nevyrovnalo. Povedal som si, že si dám pozor a tak ľahko sa tretí raz pod touto strechou neukážem. Keď sme dojedli a nik priateľským slovom nerozvinul rozhovor, pristúpil som k obloku, aby som pozrel, či sa počasie obrátilo. Naskytol sa mi žalostný pohľad - predčasne sa stmievalo a obloha splývala s vrchmi v neutíchajúcom prudkom vetre a vo víroch hustého snehu. "Ale teraz naozaj nemôžem ísť domov bez sprievodcu!" vykríkol som mimovoľne. "Cesta bude zaviata, a keby aj nebola, nevidel by som ani na krok." "Hareton, zažeň ovce pod kôlňu. V ohrade by celkom zapadli snehom. A vchod zataras fošňou," povedal Heathcliff. "Tak čo mám robiť?" pokračoval som podráždenejšie. N otázku som nedostal odpoveď, a keď som sa poobzeral dookola, videl som iba Jozefa, ktorý priniesol vedro ovsenej kaše pre psy, a pani Heathcliffovú, ako sa nakláňa nad oheň a z nudy páli zápalky zo škatuľky, ktorá spadla z rímsy kozuba, keď odkladala plechovicu s čajom. Jozef zložil bremeno, vyčítavo pozrel po miestnosti a preskakujúcim hlasom zaškriekal: "Čujú, že sa nehanbia takto postávať so založenými rukami, keď sú všetci v robote? Lenže škoda hovoriť, keď je raz niekto mrcha, tak je mrcha. Ani sa nenapravia - pôjdu rovno do pekla ako ich matka!" Zazdalo sa mi, že tie slová patria mne, a celý bez seba som vykročil k starému grobianovi, že ho vykopnem z dverí. Ale odpoveď pani Heathcliffovej ma zarazila. "Ty hnusný starý pokrytec!" osopila sa na neho. " Nebojíš sa, že ťa čert uchytí, len čo vyslovíš jeho meno? Varujem ťa, prestaň ma podpichovať, lebo ho požiadam, aby mi urobil láskavosť a hneď

ťa vzal! Stoj! Počkaj, Jozef!" pokračovala a pritom skladala z police podlhovastú čiernu knihu. " Hneď uvidíš. Koľko som sa už naučila z mágie. Čoskoro vám všetkým ukážem! Malina nezdochla náhodou a nemysli si, že reumu na teba zoslala. Prozreteľnosť, aby ťa skúšala!" "Ach, bezbožnica bezbožná!" zasipel starý. "Bože, zbav nás všetkého zlého!" "Ty nemravník! Ty vyvrheľ! Prac sa odtiaľto, lebo ti naozaj čosi spravím!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama